My ženy sa často sťažujeme, že sme na deti samé.
Muži chodia z práce neskoro domov a ešte sú aj unavení. Ak vezmú dieťa na hodinku von, tak máme byť vďačné. A to sa potom už len najeme, kolotoč umývania a uspávania a potom unavení padneme do postele.
Častokrát muži odkvacnú pri telke skôr, ako deti. V čom je to je?
Problém je častokrát v tom, že….. „ Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.“ Keď sa s mužom dávame dokopy, sme milé, vnímavé , tolerantné a vážime si ich. Akonáhle však spolu začneme bývať, všetko sa začne meniť. Po svadbe pritvrdíme. A keď sa narodia deti je to jasné. A čo? To, že milej princezny, ktorú treba dobíjať. Ktorá zaklipká očkami, poprosí o pomoc a je vďačná za lásku a pozornosť, sa zmeníme na niekoho, kto vyžaduje. Kritizuje, prikazuje, poúča. A čie sú tieto spôsoby?
Toto sú materinské prístupy. Po svadbe a pôrode našich deti sa zmeníme na matky, a takto začíname komunikovať aj s našim partnerom. A tu nastáva problém. Ako náhle prehovoríme na nášho muža týmto spôsobom, zapneme v ňom režim syna. Okamžite sa mu vybavia z podvedomia všetky chvíle a pocity, kedy sa v detstve cítil pri svojej mame frustrovaný lebo kritizovala. Vyžadovala, zdúvala sa, manipulovala, kričala, plakala atď. V detstve, to každý syn rieši po svojom. Jeden rýchlo urobí, čo treba a ujde von. Niektorý sa zavrie do izby mlčí, a zaháji protestnú hladovku.
Iný si sadne k telke a tvári sa že tam nie je, alebo siahne po cukre. Ďalší odíde a tresne dvermi, alebo urobí krik a odíde až potom. Je proste jedno či odíde telom, alebo duchom. Ale týmto nadradeným komunikačným spôsobom proste muža prepneme do režimu ofline. On potom použije techniku, ktorú má osvedčenú z detstva. My sa potom cítime ešte horšie, pretože takýto jeho prístup v nás zapne model malého dievčatka, ktorého rodičia nevnímali. Ktoré sa cítilo opustené. Ktoré je na všetko samé a nepochopené. A tak ešte pritvrdíme, začneme emocionálne vydierať a tu každý normálny chlap/syn ktorý chce prežiť, no zároveň nechce aby ho žena/ v detstve matka opustila, vymyslí taktiku. Ako zachovať ženu a zároveň žiť po svojom. Táto taktika je – zaváľať sa robotou. A to tak veľmi, že keď príde domov ostane už málo času. Málo času v ktorom je nutné byť dobrým a poslušným manželom. V práci sa cíti slobodný, sebarealizovaný a hlavne mužom.
Kto za to celé môže? Nikto konkrétny. Môžu za to nešťastné manželstvá našich rodičov, kde sme nemali možnosť naučiť sa, ako majú partneri komunikovať tak, aby sa doma obaja cítili pochopení a slobodní.
Čo môžeme zmeniť?
Môžeme si nastaviť pravidlá komunikácie s partnerom. Povedať mu, že vždy keď na neho prehovoríme spôsobom matky, môže nás na to upozorniť. Povedať mu, že vždy keď komunikujeme kritikou, vyžadovaním a vyčítaním, je to preto, lebo sme zúfalé, unavené a bezmocné a preto v nás nieje sila hľadať asertívny spôsob komunikácie. Poprosiť ich, aby nás vtedy nebrali osobne a brali ohľad na náš emočný stav, ktorý je často ovplyvnený zmenou hormónov počas menštruačného cyklu.
Žena chce byť milovaná a prijímaná, taká aká je a chce partnera, ktorý je duchom prítomný.
Muž chce úctu a rešpekt svojej ženy a ženu, ktorá mu vie dať slobodu robiť veci po svojom.
Keď sme v pohode, všetko ide samo ľahko. Je čas na milovanie, čas na pekné chvíle s deťmi. Ak však vystanú nejaké problémy, sme unavení, máme starosti, všetci sa mení s milujúcich spolupracujúcich partnerov, na malé rozmaznané deti, ktoré vyžadujú, aby ten druhý……to , alebo hento. Prečo stále ja, nech to urobí on/ona.
Je dôležité neustále si pripomínať, keď chcem niečo po partnerovi, že ho nevlastním. A preto nič nemôžem vyžadovať. Takže ak chcem, aby môj muž cítil, že si ho vážim musím porozmýšľať nad tým, akoby som toto povedala môjmu mužovi, keď sme boli vo vzťahu prvý mesiac.
Aký je v tom rozdiel? Napríklad namiesto „Kedy už vynesieš preboha tie smeti? Vôbec ti nevadí, že tam smrdia už tri dni? „…. použijeme: „Miláčik, ja dnes už nevládzem, vyniesol by si nám prosím tie smeti?“…“Ak by si to urobil hneď potešíš ma a ja ti môžem za to pred spaním poškrabkať chrbátik.“ Tu nejde o to, čo za čo. Tu idete o to, že sú v situácii zrešpektované pocity oboch. V tejto komunikácii vyjadrujete svoj pocit, že už ste unavená a potrebujete pomoc a na druhej strane ste vnímavá k tomu, že aj on môže byť unavený po práci. Častokrát je to ego, ktoré nás núti komunikovať vyžadovaním. Veď prečo by som sa mu ja mala doprosovať, veď to sú aj jeho, veď veď veď……..dôležité si je stále pripomínať, že nikoho nevlastníme a nikto nič nemusí. Na druhej strane sme my tie, ktoré dokážu láskou meniť svet. Ak váš muž budete cítiť, že vy máte rešpekt k nemu, k jeho pocitom a budete s ním komunikovať s úctou. On potom dokáže vnímať vaše pocity, pokiaľ mu o nich poviete a bude vás nosiť na rukách ako princeznú. Začnite prvá a uvidíte, že sa to oplatí. Prečo ja? Pretože, mne sa bude žiť ľahšie.
Keď je chlapec malý, nedokáže si poradiť s emóciami dospelej ženy – matky. Keď plače, hnevá sa, kričí, alebo je odmeraná syn sa musí uzavrieť, pretože je to na neho priveľa. Tým sa chráni. Naučí sa, že keď žena prejavuje negatívne emócie, potrebuje sa vypnúť. To mu ostane až do dospelosti. Preto, keď my ženy plačeme , alebo sme hysterické muži sa bránia, alebo odchádzajú. Keď však ukážeme našim mužom, že náš plač a hnev je len emócia, ktorá odíde. Keď im ukážeme čo v tej chvíli potrebujeme (objať, pochopiť…) a on zažije že to funguje. Prestane sa báť našich emócií. Bude to brať, len ako keď prší. Bude tam pri nás v dobrom aj zlom. A toto, keď dokáže nejaký muž, neopustiť a neodsúdiť svoju ženu, ktorá je hysterická. Ostať prijať a poliečiť napríklad objatím, rozhovorom, úprimným záujmom. Tak tomuto mužovi, dá žena celé svoje srdce. Ak sa žena cíti bezpečne pri mužovi a milovaná aj so svojimi negatívnymi stránkami, na podvedomej úrovni cíti hlboké bezpečie. Toto bezpečie sa vo veľkej miere odráža na sexualite. Žena sa uvoľní na všetkých úrovniach a muž už nikdy nebude chcieť žiadnu inú.
MJ
